"Tvárokniha" je v búrlivych orgiách multiplukujúcich sa internetových stránok bezpečním prístavom plným skutočných ludí prezlečených do šiat binárneho kódu. Tu ľudia nechávaju nazerať do svojich sukromí bez akýchkoľvek okolkov, otváraju spálne rodičovské, zvešajú obrazy zo základných škôl a digitalizujú do profilových obrázkov. Potenciál na film zaručený.
David Fincher otvára spálňu zamknutú, aby sa nazrel ako špehujúci Tom (pozn. peeping Tom) na splodenie nekontrolovateľného dieťaťa, ktoré je z puberty uz veľmi dávno vonku. Robí to so štýlom sebe vlastným, na špičkách, precízne, no s dostatočne rýchlo bijúcim srdcom vzrušenia. S až pateticky jednoduchého a dokonale monoliateho príbehu zrodu Facebook-u vytvára film, ktorý retrospektívne Markovi kradne z poza rokovacieho stola aj posledného priateľa z mäsa a kostí-Eduarda, s ktorým projekt stánky rozbiehal.
Geekovská arogancia, elitárska nadradenosť, punkáčsky Justin, prebdené noci, priateľstvo odstavované na druhú kolaj, chutné dievčatá v gaťkách prepisujú fenomén na "Drugs, Sex and Facebook". David vtláča dialógom svojskú dynamiku zahalenú potemnelou atmosférou, ktoré sa rozplývajú v 120minútach rýchlejšie ako ľad na slnku. Divák konzumuje bez mihnutia oka. Bezchybná kamera, vťahuje do čiernej diery príbehu fotogenickými scénami a skvelým tilt-shiftovým pretekom veslíc. Celok zapadá do seba ako Lego skladané s plánikom na zavlasovanom koberci. Režisér vyťahuje z námetu maximum a obaľuje ho do modrej atmosféry a poctivého remesla réžie.
A napriek všetkému, impresie z filmu vyprchajú po Markovom záverečnom ťukaní do klávesnice samoty rýchlejšie ako nedelný status. Každý si ho pozrie, pousmeje, klikne "like" a spokojne odíde ďalej. A tak aj ja klikám "like" na film a je mi jedno či sa nasledovne zmaže alebo ostane visieť na stene. Expiračných pár minut uplynulo.
Juraj Holub